THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pri formálne vyhranenom žánri so zdanlivo obmedzenými vyjadrovacími prostriedkami a hudbou „nariedko“ – čím sludge s akoukoľvek predponou, príponou, či doplnkom jednoznačne je – netrvá príliš dlho a kapely začnú kolovrátkovať. O to viac je prekvapujúce, ak s jasnými zvukovými preferenciami a striktne odmedzeným povoleným množstvom riffov v jednej minúte nielenže nezniete ako polovica vašich kamarátov a kolegov, no k tomu ešte vyhĺbite aj pri povrchnejšom posluchu do pamäte tak hlbokú brázdu, že ušetríte poslucháčovi prácu so zorientovaním sa. Taliani UFOMAMMUT sú presne takí. Banálne jednoduchí, no s dostatkom „okolia“, ktoré už po nejakých dvoch, troch zoznámeniach príde povedomé.
Zvuk gitár je typická vŕzgavo podladená guľatina, tak riedka a priesvitná, že v nej okamžite počujete prácu bustra. Lenivo prevaľuje elementárne poskladané riffy a na rozdiel od kolegov, ktorí sa často snažia pôsobiť ako brutálne ničivá hluková stena, UFOMAMMUT pripomínajú mastodonta, ktorý pomaly prehrmí, všetko nechá pokryté bahnom a špinou, no nič moc nezničí. Tá očakávaná nadpráca spočíva na „Idolum“ vo všetkom ostatnom, čo sa deje popri kľúčovom sprievode mamutov. V bohatých, no nikdy nekričiacich samploch a vokálnych ozdobách, ktoré na rozdiel od typicky potlačenej vokálnej fukcie väčšiny podobných kapiel dokážu prekvapivo často strhnúť pozornosť a najčastejšie ukazujú na miesto, povedomé z predchádzajúceho počúvania.
Okrem identifikačnej stonerskej zdôrazňujú UFOMAMMUT s chuťou najmä „psychedelickú“ tvár svojej hudby a v promo pojednaní o novom albume sa dokonca vyskytujú slová PINK FLOYD. Už spomínaný výskyt samplov a najmä ich charakter im snáď dáva za pravdu. Čo je dôležitejšie, Taliani svoju inšpiráciu – vrátane ženských vokálov – ukazujú najmä v pokuse o sludge verziu „The Great Gig In The Sky“, autorskej „Ammonia“, mimochodom vrcholnej skladbe celého albumu.
UFOMAMMUT sú najzaujímavejší tým, ako rafinovane a cielene pašujú do svojho sludge metalu dramaturgické a aranžérske barličky, ktoré pôvodnú žánrovú filozofiu popierajú. Nebudem meditovať nad otázkami, čo tento fakt znamená pre žánrových konzumentov hrdých na svojskosť a masovú nestráviteľnosť svojej obľúbenej hudby, všetci ostatní, zvyknutí na chytľavejšie šablóny, môžu brať „Idolum“ ako krásny prienik medzi tým, čo počúvajú a tým, čo už nie. Vraví sa, že obľúbiť sa dá všetko, stačí to len počúvať dosť dlho. Takisto býva zvykom, že ak sa „vyhranená“ hudba stane trendom, čoskoro sa zmení na presný opak svojej pôvodnej myšlienky. Extraterestriálnym mamutom sa dá prísť na chuť takisto, no ešte rýchlejšie, než by kto čakal. A ako začiatok konca sludge metalu ako by sme ho poznali, kebyže patríme medzi tých 200 ľudí, ktorí ho počúvali na úplnom začiatku, sú fajn tiež.
Špinavo ťažkopádna guľatina, z ktorej odpadávajú kusy blata, s podozrivo nákazlivým a nechutne voňavým obsahom.
8 / 10
1. Stigma
2. Stardog
3. Hellectric
4. Ammonia
5. Nero
6. Destroyer
7. Void
8. Elephantom
Hidden (2024)
Fenice (2022)
8 (2017)
Ecate (2015)
Oro: Opus Alter (2012)
Oro: Opus Primum (2012)
Eve (2009)
Idolum (2008)
Supernaturals (split s LENT0) (2007)
Lucifer Songs (2006)
Snailking (2004)
Godlike Snake (2000)
Datum vydání: Úterý, 22. dubna 2008
Vydavatel: Supernatural Cat
Stopáž: 66:04
Na polceste medzi čiernymi SUNN O))) a vesmírnymi ELECTRIC WIZARD a s nohami pevne zapustenými do fertilnej zeminy BLACK SABBATH, títo Taliani neváhajú do svojich mamutích riffov prepašovať nemalú porciu melodiky a hitovosti. "Idolum" je pomerne svojská a vyvážená doska.
-bez slovního hodnocení-
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.